Etika kontra zisk
Počas triapolročnom porušovaní ústavných práv prostredníctvom vyhlášok, noviel zákonov, sa do najtemnejšieho úzadia dostali aj najzákladnejšie etické princípy súčasnej modernej medicíny. Táto pochmúrna doba len naplno ukázala, že lekárska veda, ale najmä školstvo, musia začať klásť oveľa väčší dôraz na štúdium etického správania sa vo vzťahu k zdraviu.
Lebo bez teoretického a praktického poznania etiky, obzvlášť zdravotníckej, jej ušľachtilých princípov, ktoré človeka robia človekom, zjemňujú, kultivujú, pozitívne vychovávajú a orientujú, poskytujú mu nasledovaniahodné príklady, upevňujú morálne hodnoty, by zdravotná starostlivosť zostala len na úrovni chladnej, od ľudských hodnôt odtrhnutej len akejsi manufaktúrnej, ,,opravárenskej“ rutiny. Rutiny vykonávanej bez úcty, pokory, súcitu, láskavosti a morálneho „človečenského“ nasadenia.
V súčasnosti je preto o to významnejšie, dôležitejšie, ba priam akútnejšie si tieto humánne princípy neustále pripomínať, keďže do zdravotníctva už veľmi dávno, veľmi agresívne, prenikli mnohovrstevnaté prvky, vraj všetko riešiaceho trhu. Prvky, ktoré sa už etablovali, pokojne povedzme, že zažrali až tak, že sa stali princípmi bežnej, rutinnej práce lekára, ambulancie, zdravotníckeho zariadenia, ku ktorým sa čoraz častejšie začínajú hlásiť aj zdravotné sestry. Samozrejme, že ani tu sa nikdy nesmie zovšeobecňovať. Bola by to veľká chyba.
Pacienti boli premenovaní na klientov, neliečia sa, ale vraj len prijímajú služby, podľa istého ,,ekonomického“ plánu, že: ...súkromným zdravotníckym zariadeniam poskytujú zisk, štátnym stratu, čím sa cielene vytvára obrovské napätie, ktoré priamo či nepriamo ovplyvňuje správanie lekárov a, samozrejme, najmä pacientov. Zdravotné poisťovne, ale aj profesijné organizácie lekárov, zdravotných sestier žiadajú viac peňazí, ale súčasné „biznisové zdravotníctvo“ im akosi nevadí. A práve jeho zrušením by bolo dosť peňazí aj na zvýšenie ich, istotne zaslúženého, finančného ocenenia. Navyše by sa postupne taktiež preukázalo, že lekárov, ale ani sestier, nie je až tak málo, ako sa oficiálne už roky rokúce tvrdí. Možno by ich stačilo, okrem iných opatrení, viac finančne motivovať ísť pracovať do menej atraktívnych regiónov, ako je to napríklad zavedené v Japonsku, kde som stážoval na ministerstve zdravotníctva a bolo by po probléme, ako aj nezákonnom vyberaní poplatkov (darov), ktoré sa už niekde stali úplne bežnou samozrejmosťou!
Veľmi výstižne tieto javy popísal svetovo uznávaný neurológ profesor MUDr. Peter Kukumberg, CSc. vo svojej knihe K niektorým otázkam súčasnej medicíny: „Hrubým defektom, oscilujúcim na hrane nielen medicínskej, ale všespoločenskej, sa javí vnášanie do viac ako tisícročia kryštalizujúcich a eticky kryštálových súvsťažností dominantne vznešeného vzťahu lekára k chorému akési merkantilistické mechanizmy. V rámci nich sa definujú chorobné entity a ich atribúty, ako komodity. Podľa týchto deformovaných, chladnokrvne vykalkulovaných „stanov“, vystupuje chorý občan pred zdravotníkom ako klient a preto vraj lekár svojmu pacientovi poskytuje službu. Lekár odjakživa poskytuje pacientovi pomoc, starostlivosť a útechu. Nezištné klauzuly medicínskeho „ars“ (umenie) sú preto nezlučiteľné s diktátom trhu“. Spomeniem, že nad bránou Všeobecnej nemocnice vo Viedni je umiestnený veľký nápis „Saluti et solatio aegrorum - et solatio“ (Nielen liečba, ale aj útecha lieči nemocných. Nemocnicu založil Jozef II roku 1748). Dá sa teda vyčísliť, ak by sme sa pokúsili pretlmočiť tento odkaz do reči dnešných slovenských „obchodníkov“ so zdravím, ekonomická cena útechy? Alebo aj tú by tiež, bez najmenšieho zaváhania, zobchodovali a rozdelili útechu na poskytnutie napríklad malej, strednej, veľkej, nadštandardnej, či až permanentnej!?
Ekonomický kalkul, bezbreho si raziaci cestu za čoraz väčšími a väčšími ziskmi, vniesol do súčasného zdravotníctva veľmi vážne etické protirečenia, ktoré veľmi často sprevádzajú nenapraviteľné škody. Škody vyplývajúce zo zlých rozhodnutí, ktoré nerešpektujú ani len základné etické pravidlá (kódexy) zdravotníckych pracovníkov.
Postupne sa tak zo zdravotníctva vytráca láska, porozumenie, citlivosť, ktoré častokrát začína nahrádzať až vulgárna hrubosť. No a stredobodom „pozornosti“ sú najmä geriatrickí pacienti. Áno, rozumiem pracovnému vyhoreniu, ale potom nech sa takýto človek radšej dočasne zamestná v zoologickej alebo botanickej záhrade...
Ako narodenie, tak aj starnutie a smrť, patria k základným súčastiam života. Starnutie je fyziologický proces, súhrn procesov prebiehajúcich v čase, ktorý má nezvratný charakter vedúci ku smrti. Nik sa mu nemôže vyhnúť, každý sa s ním raz ,,stretne“. A bude žiadať aspoň úctu. Každý raz teda bude gerontom. Geriatria je veda o chorobách starnutia, starých ľudí, definuje procesy vedúce k starnutiu, dáva návody na prevenciu predčasného starnutia a zahrňuje terapiu multimorbidity práve u gerontov. Nejde o mechanické predlžovanie života, o trpné prežívanie v očakávaní smrti, ale o snahu o plne kvalitný život, zlepšenie kvality zdravia a životov starých ľudí. Hlavná etická norma v geriatrii je: Zachovanie dôstojnosti človeka. Pripomeňme, že etické problémy v geriatrii zahrňujú najmä podporu aktívneho života, ako najvyššiu hodnotu človeka, ochranu a udržiavanie života a predlžovanie výkonnosti človeka do vysokého veku. Zachovanie a nedotknuteľnosť života je základným princípom humanitnej tradície.
Preto každý starý, chorý človeka musí mať právo slobodne rozhodovať o svojom osude, v prípade vážnej choroby a nutnosti ošetrovateľskej starostlivosti, sa musia do rozhodovania zapojiť aj rodinní príslušníci. Ľudskú dôstojnosť v starom veku predsa nemožno stratiť dlhodobou chorobou. Solidarita s najslabšími a najbezbrannejšími je vysoko etický princíp. Pochopenie ťažkosti a stavu choroby ľudí a ich prejavov, ktoré sú chorobou determinované – demencie, imobilita, a pod. Operovať a liečiť je treba v každom veku, ak nie sú kontraindikácie.
Nikdy, za žiadnych okolností, sa na dlhodobo - chronických chorých so zlou prognózou nesmie pozerať ako na ľudí, ktorých život už nemá žiadnu hodnotu, menší význam, alebo až žiaden. Ošetrujúci personál nesmie nikdy stratiť motiváciu. Nebezpečná a eticky neodôvodnená je téza o živote bez ceny, živote, ktorý sa vraj už neoplatí žiť. Hodnota ľudského života a právo na život nemožno merať podľa prínosu, alebo akejsi „škody“ pre spoločnosť. Ale na svet sa derú rôzne ideológie, ktoré tvrdia, že ľudia žijú príliš dlho. Že s tým treba konečne aj niečo robiť... Osobnosť zdravotníckych pracovníkov starajúcich sa o bezmocných a hypomobilných, či až imobilných pacientov, vyžadujú mimoriadne nároky na morálku, čestnosť, ľudskosť, humánnosť, altruizmus, výnimočnú citovosť a hlbokú empatiu. Špecifické uspokojovanie potrieb starého človeka nevyžaduje len jeho vysokú odbornosť, ale aj vysokú etickú motiváciu. Zúženie motivácie v našej čoraz viac a viac konzumnej spoločnosti súvisí aj s vytvoreným a periodicky sa opakujúcim oživovaním starorímskeho ideálu mladistvej telesnej krásy a dokonalosti. Preto opatrovanie starých, imobilných ľudí je v tomto kontexte viac ako neatraktívne, ba až obťažujúce. Navyše závislosť starého človeka od opatrovateľa nesmie byť za žiadnych okolností využitá, alebo až zneužitá.
Som hlboko presvedčený, že veľká väčšina opatrovateľov, zdravotných sestier, až po „vrchné“, prejavujú k pacientom, nech sú akokoľvek starí, mladí, chorí, náležitú úctu a hlbokú empatiu. Žiaľ, osobne som sa stretol aj s opačnou stránkou, keď sa len prednedávnom v istej nemocnici na mňa doslova neúctivo osopila vrchná sestra, ktorá bez akéhokoľvek pozdravu, bez toho, aby sa predstavila, o podaní ruky môže človek akurát len snívať, s otázkou, nie je podstatné akou... A tak som sa jej opýtal, či si už stačila počas svojho profesijného ,,rastu“ prečítať etický kódex zdravotnej sestry?! Zvrtla sa a v miestnosti, pri otvorených dverách zafrflala, že si to mám naštudovať ja. Ja, ktorý som roky na lekárskej fakulte prednášal medicínsku etiku. No pomóóóc!
Alebo, písal som (tiež len prednedávnom) majiteľom jednej súkromnej bratislavskej nemocnice, že na istom oddelení pracuje vrchná sestra, ktorá gerontopacientov pred ostatnými sestrami nazýva zdochlinami, múmiami, mrcinami alebo smradmi. Myslíte si, že mi odpísali? Poďakovali? Akurát len potvrdili, že im práve etika asi náramne prekáža pri tvorbe zisku. Preto aj všetko ,,zbytočné“, obťažujúce musí ísť bokom... Veď predsa práve takéto persóny im na oddeleniach udržujú železnú disciplínu, čiže, ututlávajú problémy, prúsery, sťažnosti. Spomínam to najmä preto, lebo ak niektorí riaditelia nemocníc vyplakávajú kvôli nedostatku sestier, v prvom rade by si mali urobiť poriadok doma...
A do tretice, som nedostal odpoveď ani od istého prednostu, ktorého som tiež písomne upozornil na to, ako sa zachovala jeho vrchná sestra k synovi jeho imobilnej, osemdesiatdvaročnej matky, po vážnej operácii panvy, keď sa jej opýtal, čo má s ňou doma robiť? Len mu odsekla, že nech si to naštuduje! Ironicky som v maili len dodal, prečo mu potom zároveň nedala aj termín na zloženie skúšky... Pána prednostu to však zjavne nechalo chladne ľahostajným. Veď prečo by sa ešte páral s akousi starou babizňou a hlupákom, ktorý si ho dovoľuje upozorniť na takéto smiešne prkotiny?!
PhDr. Ivan Bielik, PhD. MPH
