Časopis Kúpele z vydavateľstva Herba

Na kostrách z predhistorickej doby sa našli degeneratívne zmeny, preto je pravdepodobné, že osteoartróza bola prvou indikáciou k balneoterapii vôbec. Nedá sa to však chápať ako prvé racionálne využívanie prírodných liečivých postupov, pretože uvedené prostriedky boli často súčasťou náboženskomagických procedúr. Veľké verejné kúpele predázijskej kultúry Indov boli okrem hygienických a liečebných cieľov zabudované do psychosomatického konceptu vtedajšej medicíny, náboženskomagická zložka mohla mať význam psychoterapie. Rovnako v archaickej medicíne Grécka kúpeľ slúžil zároveň očiste i náboženským cieľom, čo je popisované i v Homérových eposoch. Pretože fraktúry sa pomerne často vyskytovali už u pračloveka, ďalšiu indikáciu k liečebnému využívaniu tepla predstavovali stavy po úrazoch. Je známe, že starí Rimania zranených vojakov posielali do kúpeľov s teplými minerálnymi prameňmi, podobné skúsenosti sú aj z Japonska. V roku 201 nášho letopočtu po útoku na Kóreu zranených japonských vojakov posielali na liečenie do kúpeľov Uroshino, ktoré sa tak stali prvými vojenskými kúpeľmi v krajine. V neskororepublikánskom Ríme teplé pramene, od ktorých si ľudia sľubovali liečivý účinok, sa stali dokonca objektom kultového uctievania. V období rímskych cisárov bolo v Ríme veľmi veľa kúpeľov prístupných verejnosti. V roku 216 otvoril cisár Caracalla v Ríme najväčšie termálne kúpele Rímskej ríše, kde sa za nízke vstupné vo vykurovanej budove mohlo súčasne kúpať až 1 500 ľudí.

V strednej Európe sa vo väčšej miere začínajú využívať teplé pramene v dvanástom storočí. Pôvodne ich využívali len miestni obyvatelia, ale postupne sa chýr o ich uzdravujúcich účinkoch rozšíril. V mnohých kúpeľoch sa traduje, že na liečivý účinok termálnych prameňov, prípadne peloidov, upozornilo človeka inštinktívne sa správanie zvierat. Vyliečenie chromej ovce, ktorá si pravidelne máčala nohu v termálnej vode, inšpirovalo pastiera k liečeniu svojich ťažkostí. Teplo sa používa na zmiernenie bolesti od prvých skúseností s účinkom slnečného tepla. Liečebné účinky piesku zohriateho slnkom a termálnych prameňov využívali už prvotné národy na úsvite dejín. Využívala sa tiež radiačná energia otvoreného ohňa. Prvé využitie v liečbe bolo inštinktívne. Termoterapia je liečba fyziologická, pri správnej indikácii a postupe veľmi účinná, navyše pacienti ju hodnotia ako veľmi príjemnú.

Vzhľadom k tomu, že termoterapia okrem liečby zameranej na postihnutý orgán spôsobuje i celkové vegetatívne preladenie organizmu, je jej využívanie v súčasnosti ešte viac opodstatnené, ako kedykoľvek v dávnej minulosti.Tradičný nápis „Dolores avolant in thermis“ informoval návštevníka pri vstupe do kúpeľov, že v termách bolesti odletia. Teplo sa empiricky využívalo na tlmenie bolesti, zníženie svalového napätia, zlepšenie preťaženosti väzivových vlákien, stimuláciu difúzie a fagocytózy, priaznivé ovplyvnenie viskozity kĺbovej tekutiny, protizápalový účinok a vegetatívne preladenie organizmu.

V miestach, kde neboli termálne pramene, sa využívala liečba potením. Veľkej obľube sa tešila u Arabov, kde pacientov ukladali k teplej peci. Parný kúpeľ má svoje korene v severnej a centrálnej Ázii, odkiaľ ho Indiáni pri vyvandrovaní Behringovou cestou asi 10 000 rokov pred n. l. priniesli do Severnej a Strednej Ameriky. V Štátnom historickom múzeu v Denveri je život Indiánov stvárnený vo veľkých výkladných skriniach. U kmeňa Navaho je potný stan postavený z vetiev, zapichnutých do zeme. V blízkosti východu zo stanu bola vyhĺbená jama, do ktorej sa vidlicovými palicami položili horúce kamene, ktoré sa postriekali vodou. Účinok parného kúpeľa v drevených domčekoch s pecami dokázateľne poznali západní Slovania už v dvanástom storočí.